Montessori na Borinskej

Asi starnem. Dnes som bol na prednáške o Montessori a namiesto očakávaného prikyvovania som celý čas v duchu polemizoval s prednášajúcimi. Normálne som hundral a kritizoval celý deň ako dáky starý mrzutý dedo. So zavretými ústami. Hundrať nahlas mi neprišlo veľmi konštruktívne, tak som si to nechal pre seba. Veď tu si to môže prečítať kto chce.

Môj syn chodí do Montessori škôlky na Borinskej. Úvodná prednáška je pre rodičov povinná. Dozviete sa tam, čo sa deje v škôlke a škole a čo všetko robíte doma zle. A tiež je to tak trochu marketing. Odídete nadchnutí z myšlienok Montessori a neváhate investovať do Montessori vzdelania pre svoje ratolesti. Aj keď na mňa to až taký dojem nespravilo.

Inak Borinská je fajná škôlka. Veľmi sa tam starajú. Individuálny prístup k deťom. Kopec aktivít. Motivovaní učitelia. Jedna učiteľka na 10 detí doobeda a jedna poobede. Anglický jazyk. Celkovo dobrá škôlka.

Len na niektoré veci si budete musieť zvyknúť. Napríklad také prirodzené následky. Ak sa dieťa nedostaví k stolu načas, tak holt jesť nebude. Alebo obliekanie. Trvá to vašemu dieťaťu dlho? Otvára sa okno. Ešte dlhšie? Otvárajú sa aj dvere. A tak vaše nesústredené a nepochybne trochu rozmaznané dieťa sedí v januári v tričku v ľadovom prievane. Tvrdá škola. Tá posledná vec bude skúšať vašu trpezlivosť v prvých mesiacoch, keď budete mať dieťa stále doma, každý mesiac s inými antibiotikami. A čo také krájanie, lúpanie a strúhanie! To sa vám bude dieťa vracať domov s reznými ranami a naseknututými nechtami... To je škôlka, čo? :-)

Ale hovorím, celkovo dobrá škôlka. Poďme k prednáške.

Prvý začal zriaďovateľ Ivan Juráš. Venuje sa podľa vlastných slov neuro-vede, vývinu mozgu a implikáciám pre pedagogiku. Problém s celým týmto konceptom je v tom, že neuro-veda je stále v plienkach. Je to zaujímavý odbor pre výskum, ale nie je možné z neho odvodzovať závery pre prax. Na to máme príliš hmlistú predstavu o fungovaní mozgu. Robiť z takej hmlistej predstavy závery pre pedagogiku je čisté šarlatánstvo.

Už len tie jeho teórie o učení zaváňali GOFAI analýzou a veľmi povrchným konekcionizmom. Bola tam zmienka o default mode network, ale osobne som nepochopil, čo z toho vyplýva pre pedagogiku. Bola tam odvolávka na soft skills a ich vplyv na úspech v živote. Tam som si spomenul na výskum (linku teraz neviem nájsť), podľa ktorého sympatickosť kandidáta na pracovnom pohovore prevažuje nad odbornými zručnosťami do tej miery, že HR a manažéri de facto robia rozhodnutia výlučne na základe osobných sympatií. Soft skills sú potom vlastne forma korupcie. Otázne je, či chceme deti školiť ako obalamutiť ľudí vlastným šarmom. Možno by bolo lepšie ich naučiť ako vyberať kolegov na pohovoroch nestranne na základe odbornosti.

Nasledovala základná teória Montessori. O senzitívnych obdobiach ste už asi počuli. To je v princípe správny koncept. Učitelia čelia nezáujmu a apatii žiakov. Teória senzitívnych období umožňuje učiteľovi zviezť sa na prirodzenej motivácii žiaka, ak vie žiaka pristihnúť v senzitívnom období, keď je žiak posadnutý určitou témou. Problém tu ale vidím v tom, že sa zakresľujú typické senzitívne obdobia do grafov podľa veku. A podľa toho sa aj učí. Dvojroční robia toto, trojroční tamto. Netreba zabúdať, že každé dieťa je iné. A každé dieťa vyrastá v inom prostredí. Mozarta tiež nikto neobmedzoval v skladaní len preto, že typické dieťa v takom veku nemá "senzitívne obdobie pre skladateľstvo". A nikto ho nevyháňal von behať a liezť, lebo to by malo také malé dieťa predsa robiť.

Rovnako diskutabilný bol koncept nasávajúcej (absorbujúcej) mysle, teda obdobia do šiestich rokov, kedy je dieťa veľmi vnímavé. Po tomto období údajne štúdium vyžaduje úsilie a koncentráciu. No neviem. Je pravda, že niektorí moji rovesníci nasávajú už len v krčme, ale ja dodnes nasávam vedomosti na internete a v každodennej praxi. A vedomé úsilie na to netreba. Stačí záujem. Rovnako ako u detí.

Bola tam metafora dospievania ako vývinu húsenice (vajíčko = 0-6 rokov, larva = 6-12 rokov, kukla = 12-18 rokov, motýľ = 18-24 rokov). Mne je jasné, že kognitívne schopnosti sa s časom menia, ale takto radikálne to nie je. Ja stále pozerám na deti ako na malých dospelých. V princípe nevidím rozdiel medzi myslením môjho syna a mojím vlastným myslením. Rozdiely tam určite sú, ale nie principiálne. Syn žije viac pre moment, nemá toľko starostí (blažená nevedomosť), rýchlejšie zabúda na zlé skúsenosti, je aktívnejší a veselší. Ja som zase prefíkanejší a trpezlivejší. Nič z toho ale nie je zásadný rozdiel. Učíme sa obaja rovnako - vysvetľovaním a experimentovaním a iba ak je motivácia (vnútorná alebo externá).

Zmysluplný bol koncept samostatnosti v učení. Ale z iného dôvodu než bolo prezentované. Montessori pedagogika, rovnako ako klasická pedagogika, totiž čelí problému masového vzdelávania - detí je veľa a učiteľov málo. Klasická pedagogika toto rieši homogénnymi triedami a disciplínou, kde môže učiteľ vyučovať súčasne celú triedu. Montessori pedagogika rieši ten istý problém samostatnou aktivitou žiakov a vzájomnou pomocou medzi žiakmi v zmiešaných viac-ročníkových triedach. Montessori teória hovorí, že samostatnosť je prospešná sama o sebe, aj keby bolo učiteľov dosť. Toto by som ale doma neskúšal. Čas s rodičmi je stále dôležitý. Kooperatívnu hru s dospelým vnímam ako niečo unikátne, čo syn v škôlke nedostane. Syn urobil svoje najväčšie pokroky práve pri takej kooperatívnej hre.

Dosť teórie. Nasledovala exkurzia školou. V každej triede nám učiteľka porozprávala, ako to tam cez deň funguje (my sme tam boli cez víkend). Začínali sme v triede 2-3 ročných, kde rozprávala Silvia Vajčiová.

Preberalo sa veľa vecí, ale jedna téma sa stále vracala späť. Deti môžu robiť, čo chcú, pokiaľ udržujú poriadok a nerušia ostatných. To sa samozrejme u 2-ročných detí nedá dosiahnuť, ale bolo zrejmé, že táto trieda má deti previesť od chaosu domácnosti k sterilnému poriadku Montessori škôlky. Minimum hračiek, aby si deti zapamätali čo kam patrí. Oddelený priestor pre jedlo, aby sa netrúsilo a nerozlievalo po celej triede. Oddelený priestor pre tichú fyzickú aktivitu (preliezky). Oddelená trieda pre hudbu a tanec, aby tancujúce deti nerušili hrajúce sa deti. Proste malý Montessori priestor uprostred a kopec oddychových zón okolo, lebo tak malé deti sa určite nebudú sústrediť celé doobedie.

Téma poriadku sa ešte vrátila v triede 3-6 ročných. Mne bolo zrazu jasné, že Montessori nie je o špeciálnych Montessori hračkách ani o samostatnej aktivite. Montessori je o disciplíne. V klasickej škôlke nie je vaším najväčším nepriateľom učiteľka pútajúca na seba pozornosť ani klasické hračky. Vaším nepriateľom #1 sú ostatné deti. Ktokoľvek môže prísť a zamiešať sa vám do hry. Ktokoľvek môže pri vás kričať a lietať, čo vám bráni na čokoľvek sa sústrediť. Ktokoľvek vám môže rozbiť hru alebo zobrať niečo, čo potrebujete. Ostatné deti budú presúvať všetko z miesta na miesto, takže už nikdy nenájdete to, s čím ste sa hrali naposledy. Všetko rozhádžu, takže žiadna hra nebude kompletná. Pamätáte si ešte ako to bolo vo vašej škôlke? Montessori škôlka obnáša striktnú disciplínu, čo na jednej strane človeka obmedzuje, ale na druhej strane to vytvára prostredie, kde sa aktuálne sústrediť vôbec dá.

V triede pre 3-6 ročné deti sme boli s Annou Šulákovou. Ten malý Montessori priestor z triedy pre 2-3 ročných tu už zaberal celú triedu. Oddychové zóny zmizli úplne, s výnimkou malej desiatovej zóny. Všade striktný poriadok. Hračiek podstatne viac.

Na zemi bola rozložená tisícová reťaz (má tisíc korálok). Deti ju už čiastočne očíslovali až kamsi po číslo 300. Bolo nám vysvetlené, že deti sú vedené k tomu, aby dávali pozor, kam stúpajú a okolo čoho idú, aby nič nepokazili. My dospelí sme všetci po reťazi stúpali a krivili ju ako tí najväčší barbari. Pritom tu bolo predtým 30 detí a všetky si dávali pozor kam stúpajú. Poriadok je výsledkom opatrnosti a ohľaduplnosti.

Bola otvorená téma televízie a počítačových hier. Niekto z učiteľov spomenul Toxic Childhood, ale nie každý sa s takýmto uhlom pohľadu stotožňuje. Môj syn vidí niekoľko filmov týždenne kvôli angličtine. Ja predsa nie som native speaker. Je fakt, že nájsť niečo jemné pre 3-ročné dieťa je veľká výzva, keď detské filmy sú trojnásobne viac násilné ako filmy pre dospelých. Ešte aj taká lahôdka ako Totoro obsahuje rodiča v nemocnici a stratené deti. Cestu do škôlky trávi syn nad tabletom. Lepšie než pozerať z okna. Od zastávky k škôlke zase bežíme a skáčeme, takže to nie je také jednostranné. Tablety sú podľa mňa super, len sú strašne nevyspelé. Je ťažké nájsť na trhu hier niečo hodnotné. Snáď sa to v budúcnosti zmení. YouTube napríklad syna silno motivuje písať do vyhľadávača.

Deti by na konci triedy 3-6 ročných mali triedu dokonale poznať, t.j. prejdú si všetko viackrát. Zaujímavý koncept. Zjavne uprednostňujú dokonalú znalosť menšieho počtu hračiek pred rozmanitosťou. Toto má aj tienisté stránky. Deti si pýtajú rozmanitosť. "Nudím sa tam" bola najčastejšia synova sťažnosť na škôlku spolu s "Nič mi nedovolia." To druhé je spôsobné tým, že pravidlá v Montessori triede sú striktnejšie než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Teória hovorí, že deti treba obklopiť vhodnými hračkami, aby im nebolo nutné stále niečo zakazovať. V zmiešanej triede 3-6 ročných sa ale nutne nájde kopec hračiek, ktoré ešte nie sú 3-ročným deťom prístupné. Navyše každú hračku musí najskôr predviesť učiteľka a hračky možno používať iba predpísaným spôsobom. To je občas na 3-ročné dieťa priveľa pravidiel a tak sa vzdá a utiahne sa k maľovaniu a iným kreatívnym aktivitám, kde mu nikto pravidlá neurčuje.

Potom sme prešli do triedy ZŠ, zmiešaný ročník 1-3. Meno si presne nepamätám, ale ako pozerám na rozvrh, myslím, že rozprávala Veronika Ščepánková. Trieda je väčšia. Predmetov nie je viac, ale sú na vyšších poličkách. Pribúda spoločných aktivít a sólo prednášok učiteľov. Celkovo tu nevidno zásadný rozdiel oproti klasickej škole tak ako tomu bolo v škôlke.

Ktosi otvoril bolestivú tému výsledkov v štandardizovaných testoch. Montessori deti totiž dosahujú nadpriemerné výsledky ako škôlkári, ale deti z klasických škôl to do konca základnej školy doženú. Výsledky Montessori na Borinskej sú tiež len priemerné (podľa skoly.sme.sk), čo je na pováženie, ak zoberiete do úvahy, že sem chodia deti z lepších rodín so starostlivejšími rodičmi (ale už sa zlepšili [skoly.sme.sk 2019]).

Tu sme sa dostali k téme špeciálnych školských materiálov. Trh nás naozaj zásobuje komerčným odpadom. Bežne kúpite hračky, ktoré sú nepoužiteľné pre malé detské ruky. Hračky, ktoré nefungujú ako by mali, lámu sa, rozpadávajú sa. Proste šmejdy. Prípadne sú jednoducho nudné alebo bez vzdelávacej hodnoty. Kúpite knihy a filmy plné násilia a naozaj diskutabilných morálnych štandardov. Montessori škôlka si vytvára vlastné rozprávky z fotografií a vlastných textov. Majú špeciálne Montessori pomôcky a vedia s nimi narábať. Čo ale máme robiť my doma?

Samko napríklad od prvého roka jazdí na kvalitnom odrážadle (nohy hore a udržiava rovnováhu). Na tretie narodeniny dostal miniatúrny bicykel a teraz už aj pedáluje. Žiadne pomocné kolieska. Ľudia naňho pozerajú v úžase. Dá sa to. Len tá cena. Štúdium tejto témy a hľadanie vhodných produktov ma stálo cirka 2-3 dni času. Odrážadlo a bicykel dokopy stáli bezmála 300€. Dá sa to, ale stojí to kopec času a peňazí. To je čas, ktorý sme mohli stráviť spoločnou hrou. Aj tie peniaze sú vlastne čas. Mohol som menej pracovať a byť viac so synom. Keby som takto pristupoval ku každej hračke, ktorá sa dostane synovi do rúk, tak syna nikdy neuvidím. Len by som zarábal, študoval a nakupoval.

Starostlivosť o deti je v skutočnosti logistický problém. Rodičia sú tí poslední, ktorí by mali čas alebo peniaze nazvyš. Efektívnosť je esenciálna. Ak chceme dať deťom to najlepšie, potrebujeme spoľahlivý zdroj vysoko kvalitného materiálu za nízku cenu a s jasnými inštrukciami. Takto to ale nefunguje. Na jeden kvalitný produkt je tu tisíc šmejdov. A aj tá kvalita, ak ju nájdete, vás vyjde draho. Zdroje kvality (značky, obchody, odporúčania) existujú, ale nie sú veľké. Sú to izolované ostrovy uprostred oceánu komerčných šmejdov.

Preto si myslím, že radiť rodičom, aby hľadali pre svoje deti exotické hračky, je scestné. Iba to pripraví deti o to najdôležitejšie - čas s rodičmi. Oveľa lepší nápad je zmieriť sa s komerčnými šmejdmi a radšej tráviť veľa času spoločne a mať spolu veľa srandy. Ono aj tie komerčné šmejdy sa dajú transformovať na užitočný materiál pod vedením šikovného rodiča. A často netreba ani tie. Veď variť spolu večeru je tiež hra a žiadne špeciálne hračky k tomu netreba.

Posledná časť prednášky o druhom a treťom trojročí ZŠ bola vynechaná, lebo prednášajúca ochorela. Nevadí, videl som dosť. Som v obraze, ale nie som spokojný. Montessori má kopec chýb a klasické škôlky ich majú ešte viac. Klasické škôlky mi umožňujú tráviť viac času so synom (lebo nemusím odpracovať extra ~400€/mesiac na škôlku). Montessori zasa šetrí čas pre rodičov, ktorí chcú niečo špeciálne pre svoje deti. Škôlka má kapacitu pre zháňanie vhodných materiálov a zdieľaním tých materiálov medzi mnohými deťmi vie stlačiť náklady na únosnú úroveň. Žiadne dokonalé riešenie neexistuje. Vyberte si svoj kompromis.