Prečo uprednostňujem vyhľadávanie pred sociálnymi médiami

Aktuálna debata o sociálnych médiách celkom nevystihuje, čo je podľa mňa na týchto platformách zlé. Sociálne médiá nie sú len dobrý koncept, ktorý náhodou skazili finančné záujmy vlastníkov platforiem. Podľa mňa je už samotná myšlienka nechať si od iných ľudí podsúvať informácie nenapraviteľne chybná.

Siete sú utláčajúce

Premýšľali ste niekedy, prečo sa ľudia necítia dobre v malých mestách a dedinách a uprednostňujú veľké mestá? Nie je to o práci či prístupe k službám. Je to o anonymite. V malom meste vás každý pozná, sleduje a ohovára. Nevyhnutne potom ľudia využívajú svoje rozsiahle znalosti o vás, aby vami manipulovali, miešali sa vám do života a nútili vás prispôsobiť sa ich očakávaniam. Ľuďom, ktorých nemáte radi, sa nevyhnete. Namiesto toho vediete malé vojny s miestnymi buzerantmi. Mocenská pozícia často dáva rozhodujúcu výhodu jednej či druhej strane a celá komunita sa čoskoro zvrhne na strnulú buzeračnú hierarchiu. Niet divu, že si ľudia spájajú veľké mestá so slobodou. Nikto vás nesleduje. Nikto sa nestará. Buzerantov jednoducho obídete. Toľko problémov vyrieši anonymita.

K sociálnym sieťam cítim rovnaký odpor ako k malým mestám. Spojiť sa s príbuznými, spolužiakmi a kolegami? Malé mesto. Nájsť priateľov? Pridať sa ku komunitám? To určite, a nechať sa tlačiť a šikanovať arogantnými ľuďmi. Hodnotiť a komentovať príspevky? To len nabáda k sociálnemu nátlaku. Pre mňa vstup do akejkoľvek siete znamená pýtať si problémy.

Samozrejme, môžete sa pokúsiť používať sociálnu sieť ako veľké mesto. Môžete si nájsť nové a rozmanité kontakty a často ich obmieňať. Sociálna sieť vám to však sťaží tým, že vás obklopí vašimi aktuálnymi kontaktmi. Aj keď sa vám podarí dostať mimo svoju lokálnu bublinu, sociálna sieť vyzbrojí a povzbudí malomešťanov, aby vám boli všade v pätách.

Všetko sa mení na televíziu

Vyzerá to, že nie som jediný, kto má odpor k sociálnym sieťam. Zdá sa, že väčšina ľudí už nepoužíva sociálny aspekt platforiem. Dnes tam len pasívne konzumujú obsah. Sociálne siete sa tak zmenili na sociálne médiá. Zameriavajú sa na obsah namiesto ľudí. Sociálne médiá majú dva druhy používateľov: vydavateľov a konzumentov. Vydavatelia sú malá komunita uhladených profesionálov, ktorí zverejňujú obsah s vyhliadkou na finančný zisk. Konzumenti sú tiché masy, ktoré obsahom scrollujú.

Sociálne médiá by síce mohli jednoducho dovoliť používateľom odoberať to, o čo majú záujem, ale to by motivovalo vydavateľov premeniť každý populárny kanál na nepretržitý prúd spamu. Preto prišli s algoritmickými feedmi (kanálmi, časovými osami, správami). Hoci sú algoritmické feedy odolnejšie voči spamu, berú konzumentom aj posledné zvyšky autonómie. Jediné, čo môžu robiť, je hodnotiť obsah a dúfať, že algoritmus odhadne ich vkus.

Čo chcem týmto povedať je, že sociálne médiá nenahradili utláčajúce malomestské siete systémom veľkého mesta. Namiesto toho platformu premenili na akúsi televíziu. Používať sociálne médiá je ako sedieť osamote v obývačke a pozerať, čo práve ide v televízii. Neviem ako vy, ale ja určite nemám čas ani chuť sledovať nejaký televízny kanál.

Pach peňazí je všade

Nemám rád pach peňazí. Možno je to dôvod, prečo ešte nie som miliardár, haha, ale späť k téme. Zo sociálnych médií peniaze páchnu na kilometre. Influenceri a hviezdy sociálnych médií to robia pre peniaze. Chcú byť populárni, lebo im to prináša väčší podiel z reklamy. Do príspevkov vkladajú sponzorovaný obsah. Promujú aj vlastné veci. Predávajú pozornosť tretím stranám. A do toho ešte platforma samotná vkladá vlastné reklamy.

Možno už chápete, prečo sa mi to nepáči, ale možno ste stratení v spotrebiteľskej kultúre a pýtate sa, čo je zlé na peniazoch a reklamách. Problém je v tom, čo peniaze robia s ľuďmi. Každý je super profesionálny herec a svoju rolu hrá dokonale. Autentická komunikácia je preč. Ľudská povaha a zraniteľnosť sú preč. Nadšenci, ktorí sa venujú nezvyčajným koníčkom len tak pre radosť, sú tiež preč. Nie úplne, samozrejme. Na sociálnych médiách stále publikujú aj normálni ľudia. Ale prevažujúca kultúra sociálnych médií je biznis, nie občianska spoločnosť.

Špinavý biznis

Vydavatelia na sociálnych médiách to nerobia preto, aby mi niečo dali alebo aby mi pomohli. Naopak, niečo odo mňa chcú. Zvyčajne moje peniaze. Celé prostredie pôsobí nepriateľsky. Každý po mne ide a čaká na príležitosť, aby mi uchmatol moju peňaženku. Alebo ešte horšie, v prípade politických kampaní, mi chce zobrať slobodu či dôstojnosť alebo ma zneužiť na presadzovanie vlastnej agendy.

Samozrejme, najrýchlejší a najefektívnejší spôsob, ako zarobiť peniaze, je ukradnúť ich. Vydavatelia mi síce nemôžu fyzicky siahnuť do vrecka, ale môžu klamať. A aj klamú, zavádzajú a odpútavajú pozornosť, ako len vedia. Pozornosť používateľa je takisto predmetom krádeže, keďže vydavatelia sa naučili ako obohrať algoritmické feedy. Clickbait, ragebait a negativita sú dôsledkom finančného motívu, nie chybou samotného algoritmického feedu.

Čiaru by som však urobil pri závislosti. Nie je správne hovoriť, že sociálne médiá sú návykové. Závislosť si vyžaduje chemickú látku, ktorá fyzicky mení mozog. Sociálne médiá to nedokážu. Nechceme nazývať každý zlý návyk závislosťou, lebo potom by bolo závislosťou všetko a to slovo by stratilo význam. Tá story s dopamínom je pseudovedečný nezmysel, ktorý vykresľuje kolektívny ekonomický problém ako osobný medicínsky problém. Mám podozrenie, že takýto pohľad sociálnym médiám vyhovuje, lebo smeruje opatrenia k jednotlivým používateľom namiesto platformy samotnej. Viď pomýlené obmedzovanie času pri obrazovke.

Cintoríny obsahu

Sociálne médiá dnes vlastnia naše kultúrne dedičstvo. Akoby to nestačilo, neustále skartujú starý obsah. Som si istý, že starý obsah niekde v interných archívoch existuje, ale prestáva byť prístupný hneď, ako vypadne z feedov užívateľov. Sociálne médiá odrádzajú od interných odkazov, najmä na starý obsah, takže pokiaľ neexistujú prichádzajúce odkazy zvonku, starý obsah sa v grafe odkazov na internete stáva nedosiahnuteľným. Aj tam, kde je vyhľadávanie, sa starý či okrajový obsah do výsledkov často vôbec nedostane. Sociálne médiá sa vzpierajú archivácii tretími stranami (ako Internet Archive), najmä teraz, keď sa snažia predávať svoj (ukradnutý) obsah vývojárom jazykových modelov. Keď platforma ukončí činnosť, majitelia radšej obsah pochovajú, než aby ho voľne sprístupnili. Sociálne médiá sú tak obsahové čierne diery. Priťahujú, pohlcujú a ničia obsah.

Aj aktuálny obsah je prístupný len obmedzene. Mnohé platformy skrývajú obsah alebo jeho podstatnú časť za prihlásenie. Tým sa stáva neviditeľným pre vyhľadávače, jazykové modely a archívy. Registrácia a prihlásenie sú často skákaním cez prekážky a samotný obsah môže byť zabalený do frustrujúceho používateľského rozhrania, lebo na ťahaní užívateľa blatom sa dá zarobiť. Mnohí, vrátane mňa, sa tomu úplne vyhnú a takýto obsah je pre nás prakticky mŕtvy.

Video

V tomto kontexte to môže vyzerať ako drobnosť, ale všetci máme málo času, a na formáte média preto veľmi záleží. Keďže sa sociálne médiá zmenili na akúsi personalizovanú televíziu, vydavatelia čoraz viac uprednostňujú videá. Platí to aj pre obsah, ktorý je vo svojej podstate textový. Nájdete videá, kde niekto rozpráva, akoby čítal článok, a občas ukáže obrázok či krátku video sekvenciu, ktoré by sa dali vložiť do článku.

Na to naozaj nemám čas. Kedysi som v článkoch rýchlo prebehol nadpisy, zvýraznené pasáže a obrázky. Dnes celý článok vložím do promptu jazykového modelu a požiadam o zhrnutie. Niekedy položím doplňujúce otázky alebo si pozriem relevantné časti článku, ale už nič nečítam zhora nadol. Videá ma nútia pozerať všetko od začiatku do konca vrátane reklám, ktoré pri textových článkoch viem filtrovať alebo preskočiť.

Seriózne spravodajské weby sú dnes také isté

Niektorí si stále myslia, že seriózne médiá sú alternatíva. Moja skúsenosť je, že tradičné médiá majú všetky negatíva sociálnych médií. V závislosti od vydavateľa dostanete propagandu, reklamu, sledovanie, paywally či povinné prihlásenie, clickbait a iné kradnutie pozornosti a obsah zamknutý vo videách. Seriózne médiá sú len drahšia, menej pestrá a na politiku zameraná verzia sociálnych médií.

O RSS a Mastodone

Nedávno mi niekto pripomenul RSS. Je to pomerne staromódna vec. Musíte sa ručne prihlásiť k odberu blogov či iných zdrojov. Dostanete nefiltrovaný agregovaný feed v chronologickom poradí. Mastodon je pohodlnejšia verzia toho istého pracovného postupu, ale obmedzuje vás na obsah iných používateľov Mastodonu. Obe technológie sú čisto chronologické, s manuálnou selekciou zdrojov, prevažne textové a nekomerčné. RSS je úplne anonymné. Mastodon síce vyžaduje účet, ale sleduje vás oveľa menej než väčšina sociálnych médií. RSS je navrhnuté tak, aby podporovalo ľubovoľné externé zdroje obsahu, ktoré sú zvyčajne archivované v Internet Archive.

RSS a Mastodon vyzerajú, že majú väčšinu benefitov sociálnych médií bez ich nevýhod. Prečo ich teda nepoužívam? Toto je moment, keď presuniem pozornosť z implementačných nedostatkov na fundamentálne vady samotného konceptu newsfeedu.

Difúzia informácií

Ako teda získavam správy a objavujem obsah a nové informácie bez newsfeedov? Mám na to veľmi jednoduchú rutinu. Na nový obsah a informácie jednoducho náhodou natrafím. Začínam proaktívne. Vyhľadávam, pýtam sa jazykových modelov a klikám na odkazy. Samozrejme, toto vyžaduje, aby som vedel, aké má klásť otázky. Ale ja takto vidím dosť obsahu na to, aby sa akákoľvek dôležitá informácia ku mne jedným či druhým spôsobom dostala, aj keď sa na ňu nepýtam priamo. Tento nečakaný obsah sa vynára všade: vo výsledkoch vyhľadávania, v odpovediach jazykových modelov, v náhodných článkoch, ktoré čítam, a v open-source kóde. Tento proces môžeme nazvať "difúzia informácií" alebo "osmóza informácií".

Kvalita namiesto rýchlosti

Informácie sa cez vyhľadávanie, jazykové modely, odkazy, zmienky a iné difúzne kanály šíria oveľa pomalšie. Môže trvať mesiace, kým sa ku mne dostane dôležitá novinka. Napríklad o ChatGPT som sa dozvedel až vtedy, keď o ňom už vedeli všetci ostatní.

Výhodou je, že informácie, ktoré sa ku mne napokon dostanú, prešli kontrolou a selekciou mnohých ľudí, možno už miliónov. A nie je to také to plytké preposielanie ako na sociálnych médiách, ktoré vytvára iracionálne mánie, paniky a módne trendy. Ak si niekto našiel čas integrovať niečo do svojho pracovného postupu alebo obsahu, pravdepodobne ide o niečo dôležité, užitočné a funkčné. Akékoľvek počiatočné problémy sú už prediskutované a vyriešené. A keby som sám na nejaký problém narazil, nájdem k nemu veľa súvisiacich článkov.

Organická relevantnosť

Ďalšou výhodou je, že obsah, ktorý objavím difúziou, je vysoko relevantný aj pri okrajových témach. Keďže vyhľadávam a čítam to, čo je pre mňa relevantné, natrafím tak aj na relevantné novinky. Nové informácie, ktoré sa ku mne dostanú difúziou, prirodzene zodpovedajú mojim záujmom. Netreba mi žiaden sofistikovaný algoritmický feed. Mám výhody obsahu z dlhého chvosta distribúcie ako na sociálnych médiách a zároveň výhodu spoľahlivosti ako v tradičných médiách.

Odolnosť

Difúzia informácií je imúnna voči mnohým neduhom newsfeedov. Je anonymná a pritom personalizovaná a decentralizovaná. Ak množstvo ľudí niečo integruje do svojho života či práce, je nepravdepodobné, že ide o propagandu alebo reklamu. Negativita je vo veľkej miere odfiltrovaná. Všetok dôležitý obsah je duplikovaný mnohými autormi na rôznych platformách, neustále reprodukovaný a pravdepodobne archivovaný, teda veľmi odolný voči strate. Formáty obsahu sú rôznorodé, takže si každý vyberie to svoje. V porovnaní s difúziou informácií sú newsfeedy prekvapivo krehké.

Keď na rýchlosti stále záleží

Newsfeedy sú stále užitočné tam, kde je rozhodujúca aktuálnosť. Noviny používam najmä ako radar včasného varovania. Ak by bola ruská armáda na ceste do môjho mesta, určite sa to chcem dozvedieť skôr, než dorazí. Ak sa má Slovensko prepadnúť do autokracie, chcem to vedieť skôr, než zavrú hranice. Vlády s nadšením robia náhle, nepredvídateľné zmeny zákonov, ktoré môžu rozbombardovať podnikanie alebo osobný život. Potrebujem o nich vedieť skôr, než budem pokutovaný alebo dokonca uväznený za ich porušenie. Okrem monitorovania hrozieb používam správy aj na sledovanie vývoja v jazykových modeloch, lebo tie majú veľký dopad a treba ich rýchlo integrovať. V týchto výnimočných prípadoch budem newsfeedy používať aj naďalej, aspoň kým jazykové modely nevyspejú natoľko, aby vedeli monitorovať primárne zdroje podľa mojich inštrukcií.