V šikanovaní nič nové

Možno ste aj vy dostali v týchto dňoch oznam od svojej školy, že upravujú školský poriadok podľa novej smernice 1/2025 o šikanovaní. Zmeny sú znova len formálne a nepodstatné, ale chcem pri tejto príležitosti napísať, prečo to nefunguje.

Žiadne merateľné ciele

Asi najdôležitejší postreh je, že smernica nestanovuje žiadne kvantitatívne ani kvalitatívne ciele. Je úplne jedno, že škole sa šikanovanie úplne vymklo spod kontroly. Za to nikto riaditeľa nevyhodí. Hlavné je, že škola poctivo implementuje celý byrokratický proces.

Smernica slúži ako legálne krytie pre školu (v angličtine sa to doslova nazýva CYA - cover your ass). "Postupujeme podľa smernice ministerstva školstva" sú slová, ktoré spoľahlivo oslobodzujú školu aj učiteľov od všetkej zodpovednosti.

Pasivita

Smernica nevyžaduje proaktívne odhaľovanie šikanovania, proaktívne rozhovory s ohrozenými žiakmi ani budovanie takého vzťahu k žiakom, v ktorom by žiaci neváhali požiadať o pomoc. Smernica počíta s tým, že podozrenie z šikanovania už existuje, a už len definuje postup, ktorým sa potom treba riadiť.

Odkiaľ ale to podozrenie príde?

• Obete spravidla nechcú o ničom hovoriť, často ani s rodičmi.
• Páchatelia nie sú takí hlúpi, aby šikanovali učiteľke rovno pod nosom.
• Spolužiaci to spravidla vidia ako problém niekoho iného.
• Rodičia sú z školských priestorov takmer úplne vylúčení.
• Pre učiteľov je lepšie nič nevidieť a nepočuť, lebo tak nemusia nič riešiť. Nikomu sa nechce spustiť byrokratický proces definovaný smernicou.
• Externý dozor nad fungovaním škôl prakticky neexistuje.

Bez aktívneho odhaľovania prípadov šikanovania vám potom aj tá najnebezpečnejšia škola povie, že žiadne šikanovanie neevidujú.

Pre úplnosť treba dodať, že sprievodné materiály pre učiteľov na stránke ministerstva nabádajú k viacerým druhom monitoringu, aj keď smernica samotná sa detekcii šikanovania veľmi nevenuje. Je však otázne, koľkí učitelia to budú ochotní robiť a nakoľko to bude účinné, hlavne ak šikanuje aj veľa učiteľov. Smernica kladie dôraz na prevenciu, ale to v praxi znamená hlavne prednášky o šikanovaní (aj my sme takú mali) a ja veľmi pochybujem, že prednášky niečo zmenia.

Ťažké delo

Spomínaný byrokratický proces má povahu policajného vyšetrovania. Je veľmi formálny a vzhľadom na počet zaangažovaných ľudí môže mať nepredvídateľný a rozsiahly dopad na sociálny svet žiaka. Je to ťažké delo. Smernica nedefinuje ľahšie alternatívy pre menšie prípady. Autori si dali záležať, aby samotné vyšetrovanie znelo odstrašujúco.

Problém je v tom, že ak je to takto prezentované aj žiakom, šance sú, že sa nezľaknú ani tak páchatelia ako skôr obete, ktoré potom budú váhať a nepožiadajú o pomoc.

Učitelia to budú chápať tak, že smernica je určená na riešenie extrémnych prípadov (krv, trestné oznámenia, žaloby) a na čokoľvek menšie sa nevzťahuje. Podprahové šikanovanie tak môže pokračovať ďalej.

"Jednorazové" incidenty

Keď už sme pri tých menších prípadoch, smernica explicitne vylučuje jednorazové udalosti spod definície šikanovania. Toto je ale veľmi problematické. Učiteľom to dáva priestor označiť všetko za "jednorazový alebo impulzívny prejav násilia alebo agresie". Takéto "jednorazové" prejavy sa totiž môžu opakovať.

Druhá vec je, že takéto "jednorazové prejavy" permanentne zmenia vzťah voči obeti na mocenský vzťah. Tento mocenský vzťah pretrváva dlhodobo, ale smernica samotný mocenský vzťah za šikanovanie nepovažuje, ak nie je sprevádzaný agresívnym konaním páchateľa. Agresívne správanie sa opakuje až keď sa obeť vzoprie, čo sa nestáva často, takže učitelia to môžu odbiť ako ďalší "jednorazový prejav agresie".

Trest je buď brutálny alebo žiadny (obvykle žiadny)

Ak keď preverovanie podozrení z šikanovania môže pripomínať policajné vyšetrovanie, tresty tomu vôbec nezodpovedajú. Napomenutie je spravidla jediný trest, ktorý páchateľa čaká. Typického páchateľa ale napomenutie vôbec netrápi. Pravdepodobne sa tým ešte bude chváliť.

Prinajhoršom je tam možná znížená známka zo správania. Ak je to ale páchateľovi jedno, škola nič nezmôže. Nebezpečných žiakov nie je možné preradiť do domáceho vzdelávania ani do špecializovanej školy.

Problém je aj na opačnom konci spektra. Zhoršená známka zo správania je ťažké delo, lebo môže de facto blokovať prijatie na strednú školu. Učitelia sa preto zdráhajú dávať čo i len dvojky zo správania a tak sa všetko rieši napomenutím. Nie sú možné žiadne malé tresty, ktoré by boli niekde medzi napomenutím a zhoršenou známkou zo správania, napríklad odškodnenie obete alebo niekoľkodňové preradenie do domáceho vzdelávania.

Sebaobrana

Obete sa spravidla nevedia alebo nemôžu brániť samé. Nie každý má povahu či kondíciu na účinnú fyzickú sebaobranu, nehovoriac o tom, že fyzický konflikt je nebezpečný aj v prípade, že obeť má prevahu. Aj slovne sa ohradiť vyžaduje určitú verbálnu zručnosť a odolnosť voči stresu, čo zďaleka nie sú univerzálne vlastnosti, a páchateľ môže vždy eskalovať verbálnu konfrontáciu na fyzickú. Sebaobrana preto málokedy ide hladko a obete pri nej robia chyby.

Smernica sebaobranu vo všeobecnosti penalizuje. Neobsahuje výnimku pre sebaobranu ako Trestný zákon. Ak sa žiak bráni, podľa smernice je tiež páchateľom. Vylúčenie "jednorazových" incidentov z definície šikanovania vedie k vyčkávaniu, kým sa vec neskomplikuje natoľko, že páchateľ sa môže začať hrať na obeť alebo aspoň tvrdiť, že je to vzájomné. Školy to len vítajú, lebo z pohľadu školy je najjednoduchšie nič nevyšetrovať a potrestať obeť aj páchateľa rovnako. Toto som mimochodom videl osobne na gymnáziu: škola ignorovala šikanovanie až kým netiekla krv a potom, keď už sa to nedalo ďalej ignorovať, vyhodili obeť spolu s páchateľom.

Ospravedlňovanie šikanovania

Ja sa nerád hrajkám so slovíčkami, ale keď už chce Ministerstvo školstva klásť dôraz na prevenciu, mohli by začať jasnou komunikáciou. Terminológia použitá v smernici je ako päsť na oko.

Smernica nazýva zámienky pre šikanovanie "dôvodmi". Tým ospravedlňuje šikanovanie a hádže vinu na obeť. Páchatelia samozrejme nemajú žiadne dôvody. Majú zámienky a výhovorky. Vyhľadávajú zraniteľných spolužiakov, ktorých nikto nechráni.

Problematické je aj premenovanie agresorov či páchateľov na "šikanujúcich žiakov" a obetí na "šikanovaných žiakov". Tie dva termíny sa líšia len pár znakmi a pri zbežnom čítaní ich nerozlíšite. Oficiálne je cieľom zabrániť nálepkovaniu, ale v praxi to bráni jasnej komunikácii a hádže obete do jedného vreca s páchateľmi.

Takúto terminológiu, ktorá ospravedlňuje šikanovanie a zamieňa obete s páchateľmi, teraz preberajú školy do školského poriadku a prezentujú žiakom.

Ako by to malo fungovať?

V prvom rade, žiaci od určitého ročníka sú dosť gramotní, aby sa vedeli učiť aj sami. Školu na učenie ako také nepotrebujú. Celá pridaná hodnota školy je v tom, že má vytvárať prostredie, v ktorom je štúdium efektívnejšie.

Spolužiaci sú podstatná súčasť tohto prostredia. Školy, ktoré chcú naplniť svoje poslanie, preto musia dbať o to, aby žiaci z produktívneho prostredia nielen ťažili, ale k nemu aj prispievali. Nemusia byť samozrejme všetci kamaráti. Predstavte si skôr dobre fungujúce pracovisko: slušnosť, úcta a nápomocnosť.

Takýto kolektív nevznikne prirodzene, lebo vždy sa nájde niekto, kto ho otrávi. Rovnako nie je realistické očakávať, že rodičia sa postarajú o vhodné správanie svojich detí. Jednak na rozdiel od učiteľov nemajú v školách oči a uši, ale hlavne mnohí rodičia sami nabádajú svoje deti k predátorskému správaniu. Deti ale chápu, že každé prostredie má svoje vlastné pravidlá. V škole by tieto pravidlá mali byť optimalizované pre efektívne štúdium, čo zahŕňa aj konštruktívnu spoluprácu so spolužiakmi.

Učitelia musia proaktívne odhaľovať akúkoľvek animozitu alebo nespravodlivosť, ktorá by podkopala spoluprácu medzi žiakmi, dlho predtým, než by mohla prerásť do šikanovania. Urovnanie sporov a nápravu nespravodlivostí majú samozrejme v konečnom dôsledku na starosti žiaci. Ak sa niekomu nechce alebo má pocit, že na buzerovanie spolužiakov má nárok, nemusí do školy chodiť. Kolektív je privilégium pre tých, ktorí si to zaslúžia, nie lovný revír pre predátorov. Netreba sa báť dať problémovým žiakom dištanc, najskôr pár dní alebo týždňov, a keď to nepomôže, tak permanentne.

Ak sa zhoršujúce sa vzťahy nepodarí podchytiť včas a problém prerastie do šikanovania, je lepšie páchateľa permanentne preložiť do inej školy alebo do domáceho vzdelávania, pretože zničené vzťahy sa už pravdepodobne nikdy nepodarí opraviť, čo by znemožnilo konštruktívnu spoluprácu v triede. Ak dôstojnosť alebo vzťahy obete boli poškodené natoľko, že je pre obeť lepšie zmeniť školu, tak obeť musí dostať na výber niekoľko porovnateľných škôl, kam môže prestúpiť bez skúšok či iných prekážok. V takýchto vážnych prípadoch tiež treba od páchateľa, respektíve jeho rodičov, vyžadovať adekvátne odškodné v prospech obete.

Toto všetko samozrejme stojí a padá na kvalite učiteľov. Nielen v tomto prípade platí, že je lepšie mať menej učiteľov, ak sa tým zbavíme tých najhorších. Momentálne je situácia taká, že mnohí učitelia šikanujú sami, pridávajú sa k šikanovaniu iniciovanému žiakmi alebo úmyselne vytvárajú podmienky pre šikanovanie či priamo k šikanovaniu pobádajú. Ostatní učitelia o tom spravidla vedia, ale zdráhajú sa zasiahnuť proti kolegyni. Ja osobne nevidím iné riešenie než kamery monitorované nezávislou organizáciou. Niektorí ľudia nemajú radi kamery, ale podľa mňa sú školy beztak verejný priestor a bez kamier tam deti v bezpečí nebudú.