Problém s transsexualitou

Transsexualita sa väčšinou hádže do jedného vreca s homosexualitou a intersex stavmi pod spoločnou LGBTI značkou, ale transsexualita má viacero špecifík, ktoré ju robia veľmi problematickou.

Možno sa pýtate, prečo nedovoliť každému, aby bol kým chce? To môžeme a aj robíme. Problém je v tranzíciách. Tranzície sú medicínsky zákrok a musia byť regulované, aby pacienti boli chránení pred nesprávnymi postupmi a zneužívaním. A s tranzíciami sú spojené pomerne vážne etické problémy. Pre nezaujatého pozorovateľa to môže vyzerať tak, že kliniky vykonávajúce tranzície berú na vstupe pacientov s perfektne zdravým telom a na výstupe produkujú pacientov s vážne a nezvratne poškodeným telom.

Možno protestujete, že toto sú transsexuáli, ktorým tranzícia prospeje. Ale sú to naozaj transsexuáli? Intersex stavy sú zjavné a homosexualita sa dá ľahko otestovať, ale pre transsexualitu neexistuje objektívny test. Transsexuáli ako skupina majú tendenciu byť o kúsok bližšie k opačnému pohlaviu v niektorých objektívnych vlastnostiach, ale toto je ďaleko od dôkazu, že transsexualita je objektívny biologický fenomén. Vysvetlím.

Nikto nemá čisto mužské alebo čisto ženské vlasnosti. Ľudia sú vždy niekde na spektre medzi rýdzim mužom a rýdzou ženou. S akoukoľvek rozumnou metrikou mužnosti a ženskosti dostanete dvojhrbú distribúciu, ktorá bude vyzerať približne ako na nasledovnom obrázku.

Extrémnu mužnosť a ženskosť nameriate len výnimočne. Skutočne nejednoznačné intersex stavy tiež nameriate len výnimočne. Skoro všetci ľudia budú jednoznačne muži alebo ženy, ale nikto nebude dokonale mužný alebo ženský. To znamená, že transsexualitu nemôžete definovať ako nedokonalý vývin rodových vlastností, lebo to by boli transsexuáli všetci. Ľudia, ktorí subjektívne veria, že sú transsexuáli, budú vo väčších počtoch na krivke medzi intersex a jednoznačným pohlavím, ale ich distribúcia bude široká, vrátane mnohých ľudí, ktorí sú objektívne perfektne normálni muži a ženy. Vyplýva to z absencie spoľahlivého testu transsexuality.

Keďže nie je k dispozícii objektívny test, lekári používajú čisto psychologickú diagnózu rodovej nesúrodosti. Ak si pozorne prečítate diagnostické kritériá, zistíte, že väčšina z nich len meria subjektívny záujem o tranzíciu. Takže na tranzíciu sú odporúčaní ľudia, ktorí o tranzíciu prejavujú záujem.

Celý koncept čisto psychologickej rodovej identity oddelenej od fyzického tela je podozrivý. Nikto sa nenarodil s neodolateľnou potrebou nosiť sukne. Vrodené vlastnosti a správanie sú veľmi abstraktné. Môžu sa prejaviť viacerými spôsobmi a je ťažké si predstaviť, že žiaden z týchto prejavov nie je kompatibilný s fyzickým telom. Ak je manifestácia flexibilná, jednotlivé črty charakteristické pre opačné pohlavie len trochu posúvajú človeka na osi mužnosti-ženskosti bez toho, aby vytvárali pocit ucelenej rodovej identity. Rodová identita potom vyzerá byť len jednou z mnohých možných subjektívnych konceptualizácií objektívnej povahy.

Iste, psychológovia sa môžu do veci vložiť a sprevádzať pacienta sebapoznávaním, aby subjektívne vnímanie transsexuality bolo presnejšie. Psychológovia ale netušia, ako funguje ľudská duša, a ich práca je silno ovplyvnená ich svetonázorom. Chceme im naozaj dôverovať s problémom tak ťažko uchopiteľným, ako je transsexualita?

Prečo nenechať ľudí absolvovať akýkoľvek lekársky zákrok bez toho, aby mali najskôr diagnózu? Veď mnohé zbytočné a zdravie poškodzujúce kozmetické zákroky sú dovolené aj teraz. Prvý problém je v tom, že lekári by mali dať pacientovi objektívne informácie a odporúčania. Mali by teda tranzície odporúčať alebo od nich pacientov odhovárať? A kde bude hranica pre odporúčanie? Na toto treba spoľahlivú diagnózu.

Za druhé, pacienti môžu byť pod silným tlakom okolia podstúpiť tranzíciu, aby okolie akceptovalo ich správanie alebo aby unikli šikanovaniu. Je to potom stále pacientovo rozhodnutie? Je to pacientov záujem alebo je to len brutálny spôsob, ako vynútiť spoločenskú konformitu?

Za tretie, nechceme, aby sloboda znamenala slobodu prejsť sa mínovým poľom. Bezpečie je dôležitou súčasťou slobody, pretože povzbudzuje ľudí, aby zákonom garantovanú slobodu reálne využívali. Nechceme, aby sa ľudia báli všetkých lekárov, lebo sme dovolili Frankendoktorom operovať.

Toto všetko sú moje úvahy na tému a sú dôvodom, prečo by som, na osobnej úrovni, tranzíciu žiadnemu priateľovi neodporúčal. Namiesto toho by som odporučil využiť osobnú slobodu a rodovú rovnosť, ignorovať spoločenský tlak a nebojácne prejaviť svoje rodovo nekonformné vlastnosti.

Čo sa týka politickej úrovne problému, od verejnej správy nemožno požadovať, aby uznala subjektívne fenomény. V situácii, keď chýba jasná definícia, teoretický model, aj objektívny test transsexuality, verejná správa by mala mať možnosť transsexualitu ignorovať ako možný módny trend, alebo horšie, ako nebezpečné šarlatánstvo. Verejná správa ale musí uznať výsledok tranzície, nech bola vykonaná kdekoľvek a akokoľvek. Doklady totiž musia zachytiť realitu najpresnejšie, ako je to možné, a realita je tranzíciou nepochybne zmenená.