Robov blog
Robert Važan

Vedci našli príčinu epidémie hlúposti

Ako sme sa dostali k tomu, že väčšina dostupných informácií je nesprávna, irelevantná alebo má nejaký (spravidla komerčný) háčik?

Ľudský mozog je ako počítač. Taká malá informačná fabrika. Na jednej strane vstupujú informácie z prostredia, vnútri sa všakovako spracúvajú a na druhej strane vychádzajú rozhodnutia, ktorými sa riadime. Ako v každej fabrike, aj v mozgu závisí kvalita výstupov nielen od vnútorných procesov ale aj od kvality vstupov. No a tu je kameň úrazu doby informačnej.

Totiž ten mozog má limitovanú kapacitu. Nedokáže narásť ako svaly, keď je preťažený. Môže sa cvikom trochu zefektívniť, ale to nič nepomôže proti informačnému smogu, ktorého je zdanlivo nekonečne veľa.

Mozog sa vyvinul v čase, keď k úspechu postačovala znalosť starých zvykov a schopnosť intrigovať proti nepriateľom. A podobne ako naše telá preťažené lacnými kalóriami, aj naše mozgy dnes trpia infobezitou. Máme príliš veľa príliš nekvalitných informácií.

Rozmach internetu prospel špecialistom. Pôvodne nedostupné informácie sú dnes online, čím sa odstránila celosvetová informačná podvýživa v úzko špecializovaných odboroch. Ja sám sa ako programátor v každodennej praxi stretávam s množstvom malých otravných problémov, z ktorých viem 90% vyriešiť za pár sekúnd hľadaním na internete.

Naproti tomu oblasti verejného záujmu, už dávnejšie preťažované záplavou správ v novinách, dnes vyzerajú ako špecializovaná predajňa syrov o rozlohe Bratislavy. Len slovenské denníky vyprodukujú články v rozsahu jedného románu každý jeden deň. Túto základnú ponuku dopĺňajú špecializované periodiká, blogy (ku ktorým som sa týmto pridal), diskusie pod článkami, stránky záujmových skupín a všetko to reflektuje kráľ datasmogu facebook.

Táto expanzia informácií ide ruka v ruke s poklesom kvality. Metrikami úspechu sa v médiách stali čítanosť, zdieľanie obsahu cez sociálne siete a čas strávený na stránke. Senzačné titulky (ako nad týmto článkom), agitujúci obsah a linkovanie súvisiacich článkov sa počítajú. Fakty a stručnosť nie.

A keď sa ukáže, že noviny uverejnili nezmysel? Nevadí, uverejnia ešte jeden článok, v ktorom poprú vlastné tvrdenia z predchádzajúceho dňa. Dnes sa rutinne píšu články, ktoré v svojom závere poprú senzáciu, ktorú na svojom začiatku naznačovali.

O informáciách prichádzajúcich mimo tradičných novín, t.j. z blogov, diskusií a agitačných stránok, sa ani nemá zmysel baviť. To už sú len samé platené kampane, extrémistické bludy, deformované echo médií, trollovanie alebo úplné nezmysly v štýle neviem čo píšem, ale píšem rád.

V každom prípade, aj bez poklesu kvality je objem informácií nezvládnuteľný a ľudia sa musia rozhodnúť čo s tým. Niektorí prestanú sledovať médiá úplne. Iní čítajú len vzorku viac-menej náhodne vybraných článkov. Ďalší sa špecializujú na jednu tému. Väčšina ale konzumuje informácie impulzívne, t.j. v podstate čítajú alebo sledujú tú najsenzačnejšiu blbosť, ktorú im médiá strčia pod nos. Títo tvoria masu konzumentov, pre ktorých sú najväčšie média prispôsobené.

Ako každá firma, aj média vytvárajú zisk ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. V mene popularity, a teda vyšších výnosov, sa médiá zmenili na omamné sirény, ktoré lákajú svoje obete na šokujúce titulky a falošné senzácie. Vedome sa snažia zobrať čitateľom viac času než títo pôvodne chceli investovať. No a náklady zas znižujú tak, že sa menia na bezduchý mlynček na informácie. Produktivita novinárov sa meria v článkoch publikovaných za hodinu. Na kontrolu faktov nie je čas.

Hľadať v tomto kontexte najdôveryhodnejšie noviny je ako hľadať najzdravšie cigarety. Médiá proste nie sú robené tak, aby mohli slúžiť ako podklad pre rozhodovanie. Najhorších hlúpostí je človek ušetrený, ak číta tak maximálne klasické noviny (na papieri alebo online), t.j. žiadne diskusie ani blogy. Trochu pomôže ešte ad-blocker, ktorý odstráni zo stránok bannerové bludičky. Ďalej už ale nie je kam ísť. Neexistuje nič menej nekvalitné ako klasické noviny.

Problém je v už spomínaných metrikách. Z čitateľovho hľadiska je totiž správnou metrikou spoľahlivosť, relevantnosť a informačná hustota článkov. To je úplne iná káva než médiami používané metriky popularity, aktuálnosti a zdieľania.

Práve informačná hustota je liekom na infobezitu. Hypotetické noviny budúcnosti produkujú len pár riadkov denne, zvlášť pre každého čitateľa, kde prezentujú štatistiky a najdôležitejšie fakty. Žiadne hĺbkové analýzy aktuálneho škandálu, ktoré normálny človek nemá šancu chápať. Minimum prázdnych informačných kalórií a maximálna nutričná hodnota faktov.

Jedným z dôvodov súčasného stavu je bezbrehé rozkrádanie informácií. Nízkonákladové médiá vykrádajú kvalitnejší obsah z lepšie financovaných médií. Toto odrádza redakcie od investícií. Tu je ale trik v tom, poznať svojho čitateľa. Ak je obsah do posledného detailu uspôsobený prioritám konkrétneho čitateľa, takýto obsah nie je možné zduplikovať, pretože ide len o malý verejný výstup z rozsiahlej neverejnej databázy. Príležitostí na personifikáciu je veľa, od tradičných regionálnych a tematických blokov až po ideologické preferencie čitateľa.

Tým sa ale ekonomický problém nekončí. Médiá produkujúce taký stručný a kvalitný obsah nemôžu žiť z reklamy. Musia byť spoplatnené. To nie je podľa mňa veľká prekážka. Ja sám platím predplatné dTest-u. Veľa ľudí si kupuje nielen noviny ale aj iný obsah. Spoplatnenie samozrejme nie je jedinou alternatívou reklamy. Médiá tiež môžu fungovať ako neziskovky podobne ako Wikipédia.

Veľa ľudí si myslí, že príčinou mnohých súčasných problémov je nezáujem alebo dokonca hlúposť verejnosti. Ja by som sa na babky demokratky nehneval. Je úplne prirodzené, že v tom chaose ničomu nerozumejú. A nie sú to len babky. Neustále technologické a spoločenské zmeny potláčajú v ľuďoch prirodzený skepticizmus. A tak sa nám tu rozmáha všetko od náckov až po ušné sviečky či tradičných prútikárov. Pravda nemôže byť v móde pokiaľ pravda nie je k dispozícii.