Vychádzky na PN-ke sú totalitná šikana

Na dlhodobej PN-ke vám Sociálna poisťovňa dovolí len dve 2-hodinové vychádzky denne, ktoré nemôžu byť spojené do jednej 4-hodinovej. Celodenné vychádzky dostávajú v podstate len psychiatrickí pacienti. Ja mám za to, že ide o neakceptovateľné obmedzovanie občianskych slobôd.

U neinfekčných a mobilných pacientov nie je dôvod obmedzovať vychádzky. Tak napríklad ja mám dlhší čas problémy so zápästím, ktoré mi neumožňujú pracovať (aspoň nie so zmysluplnou produktivitou), ale nijako mi nebránia ísť na vychádzku, hoc aj na dlhšiu turistiku. Niektorí moji lekári majú za to, že by mi prospela celkovo lepšia kondícia, silnejšie svaly a pevnejšia konštrukcia. Chránilo by to kĺby a zmierňovalo zápaly. Ja som namiesto toho následkom obmedzeného pohybu dostal ešte aj bolesti chrbta. V tom by mi fakt pomohli vychádzky, obzvlášť dlhšie, napríklad plávanie (aj keď to len opatrne kvôli zápästiu).

Ale nie. Sociálna poisťovňa nepovolí celodenné vychádzky bez ohľadu na to, čo si o veci myslí ošetrujúci lekár. S takto stanovenými vychádzkami nemôžem robiť takmer nič. Môžem byť len doma a tam nemám čo iné robiť než sedieť pri počítači. Teda presne pri tej aktivite, ktorej by som sa mal vyhýbať, ak sa chcem čo najskôr uzdraviť.

Prečo to Sociálna poisťovňa robí? Dohľad. Štát, zamestnávatelia a Sociálna poisťovňa nedôverujú ľuďom. Celá pointa vychádzok je zabrániť ľuďom v práci na čierno. Tá istá nedôvera spôsobuje, že lekári trávia značnú časť pracovného času vypisovaním ospravedlneniek a PN-iek.

Kopec zamestnaní sa dá dnes vykonávať z domu, ale táto politika vychádzok pochádza ešte z dávnych čias, keď sme všetci trávili dni v kanceláriách a fabrikách. Obmedzovanie vychádzok je teda nielen škodlivé pre pacientov, ale ešte je to aj veľmi nespoľahlivý spôsob ako zabrániť práci na čierno.

Obmedzené vychádzky sú navyše problém pre rodičov, ktorí sú na dlhodobej PN. Existujú určité výnimky, keď vám dovolia trebárs ísť s dieťaťom do školy, ale existujú limity na to, kedy a kam môžete s dieťaťom ísť, a na všetko potrebujete nejaké potvrdenie. Tak napríklad odprevadiť dieťa k inštruktorom pred školským alebo záujmovým výletom je dosť riskantné. Nie je o tom žiaden doklad, nie je to nevyhnutné a nemusia vám to uznať.

V každom prípade domáce väzenie pre tisíce chorých ľudí je absolútne neakceptovateľné riešenie problému čiernej práce. Neobstojí argument, že žiadosť o dávku je dobrovoľná. Veľa ľudí potrebuje byť oficiálne na PN, aby ich zamestnávateľ pustil z práce. Pri dlhodobej PN si málokto trúfa žiť len z úspor, obzvlášť ak nie je jasné, ako dlho bude PN trvať. Odmietnuť PN má teda ťažké následky: nútenie k práci počas choroby alebo strata príjmu niekoľko tisíc eur a vysoké riziko životnej núdze. Toto funguje ako hrozba ťažkým trestom a pravidlá Sociálnej poisťovňe tým dosahujú vynucovaciu silu porovnateľnú s Trestným zákonom. V žiadnom prípade sa nedá hovoriť o dobrovoľnosti zo strany občanov.

Sociálna poisťovňa si musí nájsť menej totalitný (a v dnešnej dobe homeofficov aj účinnejší) spôsob ako kontrolovať prácu na čierno. Napríklad sledovať transakcie na účtoch, navštevovať pracoviská a kontaktovať SZČO predstierajúc záujem o zákazku. Alebo nech aj SP kontroluje ľudí na PN (pýta sa ich cez telefón, kde zrovna sú), ale nech nepostihuje nepracovné aktivity ako šport, turistiku, čas s deťmi či priateľmi alebo vybavovanie súkromných vecí. To by ale vyžadovalo prezumciu neviny, ak sa kontrola nedá vykonať. Alebo to môžu proste vzdať a ísť cestou plnej automatizácie ekonomiky, ktorá časom vykryje všetky výpadky pracovnej sily.