Robert Važan

Ostrovy totality v modernej spoločnosti

Dnešná spoločnosť, aj keď sa sústredíme výlučne na demokratické štáty, nie je až taká slobodná, ako sa zvykne hovoriť. Absencia osobnej slobody je pre nás neviditeľná len preto, že sme si na moderné formy neslobody zvykli. Rovnako ako boli ľudia pred '89 zvyknutí na vtedajšiu neslobodu.

Sloboda nie je žiaden abstraktný vynález univerzitných profesorov. Sloboda je každodenná praktická nevyhnutnosť. Po '89 boli voľby jedna katastrofa za druhou, ale situácia sa napriek tomu zlepšovala, pretože ľudia začali využívať osobnú slobodu, aby riešili nahromadené problémy. Zmenili zamestnanie, presťahovali sa, poslali deti do lepšej školy, kúpili si čo potrebovali. To všetko kým vláda kradla a kazila čo mohla. Osobnej slobode vďačíme prakticky za všetok pokrok, ktorý sa od '89 dosiahol.

Tým nechcem tvrdiť, že každý zásah štátu je zlý. Nie je nič zlé na zákaze predaja zdravotne závadných potravín. Niektoré papierové "práva" a "slobody" sú len rečnícke obraty a v skutočnosti oberajú ľudí o skutočnú každodennú slobodu. Nikto predsa nestojí o "slobodu" uzavrieť úžernícky úver, ktorý z dlžníka spraví de facto otroka. Toto vysvetľujem, pretože definícia totality, o ktorej je tento článok, sa opiera o pojem slobody, tak sa chcem uistiť, že hovoríme o tej istej slobode.

Totalita nie je to isté ako diktatúra. Diktatúra môže existovať bez totality, ak diktátor nechá ľudí žiť svoj život pokiaľ neohrozujú jeho postavenie. Totalita je o hlbokom zásahu do súkromného života človeka. Tvrdo obmedzuje praktickú každodennú slobodu. Všadeprítomná totalitná moc je v demokracii neobvyklá, pretože lezie na nervy väčšine, ktorá si v najbližších voľbách odhlasuje jej zmiernenie. Tvrdé totalitné obmedzenia osobnej slobody sa ale dajú nájsť aj v demokracii, obzvlášť ak zasahujú menšiny alebo ak sú silno nábožensky alebo ideologicky motivované.

Nábožensky motivované obmedzovanie slobody je zaujímavé tým, že neraz zasahuje väčšinu a tá to z ideologických dôvodov toleruje alebo dokonca podporuje. Príkladom je nefunkčný a preto veľmi bolestivý proces rozvodov. Tento proces sa dá zlepšiť, ale pokusy o zlepšenie sú dlhodobo blokované z náboženských dôvodov. Výsledkom je, že na súdoch sa verejne prepierajú detaily z intímneho života občanov. Zamestnanci štátu hodnotia osobný život občanov a trestajú ich za domnelé osobné nedostatky a to nie pokutou či väzením, ale odlúčením od vlastných detí. Rozvody sa umelo naťahujú, aby boli pre všetkých zúčastnených čo najväčším trápením. Štát si následne nárokuje právo rozhodovať, čo bude s deťmi, kým ich rodičia, obzvlášť otcovia, sú v celej veci len bezmocní diváci.

Apropo deti. Dokedy je človek dieťa a odkedy je dospelý? Fyzická, intelektová a emocionálna dospelosť je dosiahnutá v puberte, teda najneskôr v 15 rokoch. Zákon definuje dospelosť ako dosiahnutie 18 rokov veku. "Deti" ale zostávajú finančne závislé od rodičov až do konca vysokej školy, čiže takmer do 25 rokov. A rodičia neraz patrične využívajú túto závislosť, aby dohliadali na súkromný život svojich potomkov. S kým si bol? Čo ste spolu robili? Načo potrebuješ peniaze? Na tomto príklade vidno, že obmedzenie slobody nemusí byť explicitne definované v zákone. Môže implicitne vyplývať z povahy systému. A môže mať vážne následky.

Asi neprekvapuje, že väčšinové rozhodovanie v demokracii môže ľahko viesť k obmedzovaniu ba až prenasledovaniu menšín. Populárny príklad sú homosexuáli. Keďže postoje k homosexuálom sú silno ideologicky zaťažené na oboch stranách, ešte raz pripomínam, že hovorím o praktickej každodennej slobode. Homosexuáli samozrejme po '89 začali využívať slobodu na riešenie svojich každodenných problémov ako všetci ostatní. Založili si organizácie a podporné skupiny, šírili informácie a otvárali kluby. Podstatou celého dnešného sporu okolo registrovaných partnerstiev je to, že súčasné zákony im niektoré problémy riešiť neumožňujú. Ak má gej chorého partnera v nemocnici, nemá práva blízkeho príbuzného. Ak sa lesby starajú o dieťa a tá, ktorá je biologickou matkou, zomrie, tá druhá nemá automaticky právo ďalej sa o dieťa starať.

Mohol by som pokračovať s ďalšími príkladmi: praktická nesloboda ako dôsledok extrémnej chudoby, dusivé dlhy, mocenské vzťahy v rodine (ako následok nefunkčných rozvodov), realita škôl, vyhadzovanie zamestnancov pre mimopracovné dôvody, spoločenský tlak a ostrakizácia, ideologicky motivovaná kriminalita, všadeprítomná diskriminácia, ... Snáď som ale rozpísal dosť príkladov, aby bolo jasné, čo myslím ostrovmi totality v modernej spoločnosti.

Čo sa s tým dá robiť? Väčšinou nič. Tieto problémy sa nedajú riešiť osobnou iniciatívou, pretože ich podstatou je práve absencia osobnej slobody. Dajú sa len čiastočne obrúsiť. Súkromie, ak je dobre chránené, vie poskytnúť priestor pre slobodu, ktorú inak spoločnosť netoleruje. Oplatí sa byť flexibilný a kreatívny a zvážiť každé riešenie, akokoľvek neobvyklé. Reštriktívne zákony sa niekedy dajú obísť, inokedy beztrestne porušiť. Niekedy stačí krátky výlet do inej krajiny či formálna registrácia pobytu v zahraničí. Oplatí sa rozumieť systému a poznať jeho medzery. Iste sa teraz pýtate, prečo toto musíme robiť? Prečo nemôžeme proste žiť svoj život podľa vlastných predstáv? Pretože sme vo vojne. A ešte k tomu sme vo vojne, ktorú prehrávame, lebo nepriateľ je ďaleko mocnejší než my. Preto tie partizánske metódy.