Informatika a angličtina nie sú predmety

Problém je v tom, že školská byrokracia sa s informatikou aj s angličtinou vysporiadala po svojom. Spravili z nich predmety. Akonáhle sú to predmety, počet alokovaných hodín je limitovaný a snaha pridávať ďalšie hodiny sa stretne s odporom. Žiaci sa takto dostanú v škole k počítaču na 1-2 hodiny týždenne a predmet informatika tak slúži predovšetkým na to, aby boli žiaci počas 90% vyučovania dokonale izolovaní od počítačov a Internetu. Lebo počítače patria na hodinu informatiky a toto nie je informatika, tak tu budeme používať pracovné zošity.

Informatika a angličtina nemajú byť čo koncipované ako predmety. Nie sú to nejaké "zručnosti", ktoré si absolventi hrdo napíšu do životopisu ("základy Wordu", "angličtina čítanie B1 a počúvanie A2"). Informatika a angličtina sú esenciálne praktické zručnosti, ktoré sa majú denne používať pri štúdiu, podobne ako čítanie a písanie. Majú byť prirodzenou súčasťou všetkých ostatných predmetov. Samostatný predmet informatiky a angličtiny má zmysel len pre špecifické témy, napríklad programovanie pre deti alebo anglickú gramatiku.

Toto súvisí s iným zamrznutým trendom v školstve: menej memorovania a viac zručností a logického myslenia. Háčik je v tom, že keď sa vám žiaci mordujú s elementárnymi počtami, nemôžu sa sústrediť na samotný matematický problém. Keď robia jednu pravopisnú chybu za druhou, nemôžu napísať slohovú prácu, ktorú by bola radosť čítať. A tak sme stále pri drilovaní a memorovaní. Lebo ho niet čím nahradiť. Práve na to majú slúžiť počítače. Pointa je delegovať triviálne operácie na štandardný softvér (kalkulačku, kontrolu pravopisu), aby sa deti mohli sústrediť na veci, ktoré počítače nevedia: porozumenie zadaniu, stratégia riešenia a kreativita.

Akonáhle žiaci používajú počítače počas bežného vyučovania, príde na rad angličtina. Väčšina online zdrojov a softvéru je totiž v angličtine a nikomu sa to nechce prekladať do slovenčiny. Je oveľa jednoduchšie a lacnejšie naučiť každého jedného žiaka po anglicky než preložiť celý svet do slovenčiny.

A nestačí vedieť, aký je rozdiel medzi "OK" a "Cancel". Veľa hodnotného obsahu má podobu videí, ktoré sú zrozumiteľné len žiakom, ktorí vedia v reálnom čase porozumieť hovorenému slovu a majú dostatočnú slovnú zásobu. Taká znalosť angličtiny sa nedá dosiahnuť počas 1-2 hodín angličtiny týždenne. Na to treba bilingválne vzdelávanie. My sme robili bilingválnu výchovu od narodenia, ale s bilingválnym vzdelávaním sa dá začať aj neskôr, napríklad v škôlke alebo v nultom ročníku.

Za odporom k informatike je tradičná učiteľská technofóbia, ktorá sa dostáva aj do učiva v podobe varovaní pred "nástrahami Internetu". Výdatne technofóbiu živia psychologičky. To sú tie naše bývalé spolužiačky, ktorým nešla matematika ani informatika, tak sa rozhodli ísť na humanitný odbor. Kedysi sme sa im posmievali za ich nekompetentnosť a ony nám to dnes vracajú aj s úrokmi. Postavia sa pred kamery a s autoritou bieleho plášťa hovoria, že počítače, mobily a Internet škodia deťom. Rodičom predpisujú limity na "čas pri obrazovke" alebo rovno striktnú abstinenciu od elektroniky ako všeliek na výchovné problémy. A potom sa nás, informatikov, prídu spýtať, či by sme im nepomohli niečo spraviť na počítači.

Kým informatiku brzdí technofóbia, pri angličtine je to nacionalizmus a antiamerikanizmus. Nedávno dokonca angličtina prestala byť povinným cudzím jazykom. Ako keby existoval viac než jeden svetový jazyk. Iné svetové jazyky vlastne existovali, len to bolo tak asi pred 50 rokmi. Niečo to vypovedá o tom, v akom mentálnom svete žijú politici a úradníci na ministerstve. Školy našťastie angličtinu naďalej preferujú.

Okrem technofóbie sú častým argumentom proti používaniu počítačov peniaze, ale to je výhovorka. Jednak školy majú viac peňazí než by ste hádali. Ale hlavne počítače sú extrémne lacné. Jeden rýchly počítač aj s FullHD monitorom stojí toľko, čo týždeň práce učiteľa, a vydrží niekoľko rokov. Softvér, online zdroje a učebné materiály sú úplne zadarmo. Problém je skôr v tom, že školy trpia iPhonovou chorobou. Kupujú sa predražené ligotavé nezmysly namiesto praktického vybavenia. Miestna ZŠ sa nedávno rodičom chválila, že vďaka sponzorskému daru kúpili 3 sady pre výučbu prírodných vied za 1000€ na kus. Za 1000€ sa dajú kúpiť 3-4 kvalitné počítače, ktoré sa na rozdiel od špecializovaného vybavenia budú používať nepretržite. A samotné vyučovanie prírodných vied sa dá hravou formou spraviť aj zadarmo, napríklad na stránke PhET, len na to treba tie počítače. Kupujú sa tablety s krátkou životnosťou, s malou obrazovkou, bez klávesntice a bez presnej myšky. Školy s radosťou vyhodia kopec peňazí za Emila alebo edukačné roboty napriek tomu, že oveľa lepší Scratch je zadarmo aj s námetmi.

Nehovorím, že každý riaditeľ sa musí vyznať na trhu. Na ministerstve ale určite majú kapacity na to, aby rozbehli maximálne efektívny proces nákupu, inštalácie a prevádzky počítačov. Aby ste boli v obraze, počítač pre každého žiaka by stál ročne asi 2% rozpočtu ministerstva. Je nepochopiteľné, že mnohé nerozumné výdavky sú podporované priamo ministerstvom a podriadenými organizáciami. Za tie peniaze, čo sa teraz utrácajú na licencie (Windows, MS Office, administratívny SW, ale aj komerčný edukačný obsah) by sa dal financovať vývoj rozsiahleho edukačného obsahu, ktorého distribúcia je vďaka Internetu zadarmo a deti sa k nemu dostanú aj z domu. Ministerstvo namiesto toho teraz obmedzuje prístup aj k tým málo zdrojom, ktoré boli financované z verejných peňazí.

Čo nemusí byť hneď na prvý pohľad zrejmé, je dopad na organizáciu vyučovania a priestory školy. Školy fungujú do veľkej miery ako väznice a preto je tam všetko nerozbitné. Ak nechceme krehké počítače opancierovať a monitory prekrývať hrubým sklom, bude potrebné zvýšiť bezpečnosť škôl. Školy by si určite viac bezpečnosti zaslúžili. Okrem ľahšieho nasadenia techniky by to pomohlo ukončiť šikanovanie na školách. Triedy s krehkou technikou nebudú môcť slúžiť súčasne ako ihrisko, preliezky a bežecký okruh. Žiaci budú okolo seba potrebovať viac miesta, lebo okrem počítača budú stále potrebovať miesto na písanie. Tiež je rozdiel prevádzkovať 20 počítačov a 500 počítačov. Na to treba systém a efektívnosť.

Peniaze sú len jednou stranou argumentácie obmedzenými zdrojmi. Druhou je nedostatok personálu. To sa týka tak využitia IT ako aj angličtiny. Problém podľa mňa nie je ani tak v tom, že by vhodní ľudia neboli, ale v tom, ako sa s nimi zaobchádza. Ak ste absolventom pedagogiky a ovládate tak digitál ako aj angličtinu a náhodou vás to nezláka do súkromného sektora alebo do zahraničia, pravdepodobne skončíte na miestnej základnej škole. A tam zhnijete. Ostatní pedagógovia sa postavia proti akejkoľvek zmene. Od riaditeľa podporu nedostanete. Vzpierať sa budú aj rodičia. Vám nezostane nič iné, než sa prispôsobiť. Takto zahynie akýkoľvek pokus o zmenu vedený jedným učiteľom.

Niektorí učitelia nájdu útočisko na súkromných školách, hlavne bilingválnych, lebo informatikou to nežije ani tam. Súkromné školy sú totiž ťahané dopytom a rodičia všeobecne chápu dôležitosť angličtiny, ale technofóbia dostala aj ich. Súkromné školy napriek tomu fungujú ako kolektívy inovatívnych učiteľov. Lebo inovátori potrebujú držať spolu. Plazivá privatizácia celého školstva samozrejme nie je riešením. Súkromné vlastníctvo nakoniec pre tento model nie je potrebné. Ministerstvo môže spraviť to isté tak, že bude konvertovať vybrané školy na inovačné. Na školu pošle nového riaditeľa a ročník za ročníkom vymení celý učiteľský zbor za partiu mladých inovátorov, ktorí zdieľajú spoločnú víziu modernej školy. Keby to rodičom veľmi vadilo, môžu dať dieťa do školy o ulicu ďalej. Takto sa dajú raziť všetky zmeny v školstve, nie len informatika a angličtina.

V tejto chvíli vám už musí byť jasné, ako hlboko siahajú korene zaostalosti škôl. Zmenu nedosiahnete ani vy ako rodičia, ani vaša učiteľka a spravidla je bezmocný aj riaditeľ. Na ministerstve sa medzičasom zaoberajú tendrami a infúziou dobovej propagandy do učiva. Ak chcete skutočnú zmenu a chcete ju dnes, vašou jedinou možnosťou je domáce vzdelávanie.