Robert Važan

Aké zmeny potrebujú školy

Školstvo je na tom tak zle, že človek už ani nemusí byť odborník, aby vedel kde všade treba robiť zmeny.

Každý, koho sa spýtate, bude mať iné predstavy o tom, čo školy potrebujú. Ja sa opieram o skúsenosti s domácim vzdelávaním, predvídam určité spoločenské a ekonomické zmeny a pozerám sa na vec očami ateistu a informatika.

  1. Ambicióznosť. Školstvo je v biednom stave všade vo svete, aj v bájnom Fínsku. Napodobňovať iné krajiny znamená importovať túto biedu. Mať školstvo, ktoré funguje dobre, znamená mať najlepšie školstvo na svete. A presne to musí byť cieľ.
  2. Ročný inovačný cyklus. Školy sú 50 rokov pozadu okrem iného aj preto, že zákon, štátny vzdelávací program, učebnice, metodiky a ďalšie publikácie sa aktualizujú raz za niekoľko desaťročí. Celé školstvo treba dostať na jeden spoločný ročný aktualizačný cyklus. Toto sa dá dosiahnuť aj pri zdanlivo trvácnych veciach ako sú papierové učebnice, napríklad vydávaním krátkych aktualizačných dodatkov.
  3. Spätná väzba. Ak nájdete vadu, napríklad v učebnici, nie je to kam nahlásiť. Ak sa aj dá niekam poslať podnet, tento nie je spracovaný verejne, takže neviete, či už to niekto riešil a ako to dopadlo. Pripomienky, ak sa vôbec zbierajú, tak len v krátkom období a od vybraných účastníkov. Problémy sa neriešia, lebo ľudia, ktorí o nich vedia, nemajú dosah na rozhodnutia. Medzitým ľudia s rozhodovacími právomocami sú bez spätnej väzby slepí a hluchí. Keby sa niekto pozeral aspoň do tých štatistík, ktoré máme, nepovzbudzovali by sme dievčatá k štúdiu v situácii, keď chlapci sú tí, ktorí ťahajú za kratší koniec. Iste, spracovanie spätnej väzby je drahé, ale chybné rozhodnutia sú drahšie.
  4. Sekularizmus. To, čo robia náboženskí fanatici so školstvom, nie je vplyv ale hotová invázia. Chápem, že náboženským fanatikom tečie do topánok, lebo religiozita občanov klesá, ale svoje náboženstvo nemôžu zachraňovať zneužívaním detí. Poslaním škôl je okrem iného šírenie vedeckého obrazu sveta, sociálna kohézia, inklúzia a rovný prístup k vzdelaniu. Klerikalizácia školstva je v rozpore so všetkými týmito cieľmi. Propagácia náboženstva musí byť striktne izolovaná do hodín náboženstva.
  5. Objektivita. Náboženstvo je vlajkovou loďou celej flotily záujmových skupín. Hneď na druhom mieste je falošné (proruské) vlastenectvo. Na vzostupe je woke propaganda. Záujmy súkromných firiem je vidieť v nevýhodných nákupoch a v príprave študentov na používanie konkrétnych produktov. Autorská lobby má svoju dvojstranu. Propaganda splýva s legitímnym učivom, aby bola účinnejšia a ťažšie odstrániteľná. Tvrdé opatrenia, napríklad limitovanie učiva na vedecký konsenzus, by uškodili viac legitímnemu obsahu než propagande. Odhaľovanie a odstraňovanie propagandy je vec presnosti, nie sily. Vyžaduje cvičené oko špecialistu. Školstvo musí mať celý tím takýchto špecialistov s patričnými právomocami.
  6. Bezpečnosť. Obrovským a dodnes nevyriešeným problémom je šikanovanie. Školy a ich okolie sú verejným priestorom, v ktorom musí štát vynútiť zákonnosť. Vzhľadom na naliehavosť problému by bolo lepšie začať tvrdými opatreniami a až potom vylaďovať.
  7. Počítač pre každého študenta. Informatika nie je predmet. Je to forma štúdia, ktorá sa má používať takmer na všetkých predmetoch. V praxi nie je relevantné, čo majú absolventi v hlave. Relevantný je výkon celku človek-počítač, v ktorom počítač funguje ako kognitívny násobič. Počítače sú jedným z mála opatrení, ktoré umožňujú násobný rast efektívnosti a hodnoty vzdelávania. Počítač musí byť samozrejmou súčasťou štúdia od prvého ročníka.
  8. Konsolidácia súkromného vzdelávania. Dobrý vzdelávací systém má vyvážené verejné jadro obalené tenkou vrstvou súkromného vzdelávania (súkromné školy, zahraničné školy, kurzy, prax, neziskovky, literatúra, internet, rodičia), ktoré vypĺňa medzery a vyvíja nový obsah, nové metódy a nové formy vzdelávania. Naše verejné jadro má na jednej strane bujnejúcu rakovinu zastaralosti a na druhej strane zývajúcu dieru neuspokojeného dopytu, ktorú len z malej časti vypĺňa súkromné vzdelávanie. Do vzdelávacieho systému treba pridávať to, čo teraz ledva pokrýva súkromný sektor, a odstraňovať to, čo ani súkromný sektor nechce. To sa netýka nielen obsahu, ale aj foriem a metód.
  9. Voľné diela. V kapitalistickej ekonomike ťažko nájdete niečo menej efektívne než licencie. Pre veľkú verejnú inštitúciu, ktorá tvorí väčšinu dopytu na trhu, je výhodnejšie ísť cestou sponzorovania voľných diel (alebo open content, otvorených diel). Voľné diela sú študentom k dispozícii aj doma a aj po skončení štúdia. Dajú sa bez obmedzenia upravovať, čo je esenciálne pre experimentovanie a pre kontinuálne zlepšovanie obsahu. Opensource softvér má podobné výhody, len je náročnejší na medzinárodnú spoluprácu. Samoštúdium pomocou voľných diel vie byť násobne efektívnejšie než denné štúdium.
  10. Jeden globálny jazyk. Celý koncept "cudzích jazykov" je zastaralý. Minimálne od čias internetu je jasné, že svet potrebuje jeden spoločný jazyk. Kedysi o tento status zápasilo viac jazykov, ale dnes je už jasné, že angličtina vyhrala. Ostatné jazyky sú zbytočné. Ich vyučovanie treba zrušiť. Anglický internet je tisíckrát väčší než ten slovenský, čo znamená aj prístup k ďaleko väčšiemu výberu vzdelávacích materiálov a referenčných zdrojov. Angličtina je preto jedno z mála opatrení s potenciálom znásobiť výkon vzdelávacieho systému. Treba ju ale nielen vyučovať ale aj nekompromisne využívať pri výuke všetkých predmetov.
  11. Skorá špecializácia. Špecializácia je jediný spôsob ako zladiť rastúcu zložitosť sveta s limitmi ľudskej mysle. Je to jeden z mála násobiacich faktorov vo vzdelávaní. Skorá špecializácia mnohým študentom vyhovuje, pretože sa môžu sústrediť na to, čo ich baví. Jedným riešením by mohli byť elitné stredoškolské programy. Mali by rozsahom, kvalitou a diplomami konkurovať vysokým školám, ale nerobili by výskum a nemali by autonómiu. Dajú sa takto obísť všetky problémy spojené s vysokými školami, ale hlavná pointa je zvyšovanie miery špecializácie.
  12. Interné zdroje. Delegovanie podporných aktivít na dodávateľov má svoju logiku, ale v školstve (a asi aj v celom verejnom sektore) sa to preháňa, čo vedie k skrytej privatizácii školstva, neflexibilným dodávateľom, ktorí roky ignorujú spätnú väzbu, a ku katastrofálnym výpadkom služieb, keď zlyhá dodávateľ alebo sa zasekne verejné obstarávanie. Niektoré veci proste musia byť zabezpečené interne.

Na pozore sa treba mať pred falošnými riešeniami. Privatizácia by bola len veľký tunel. Rezignovanie na štát a zrušenie verejného školstva by znamenalo vzdelanie len pre elitu. Neziskovky majú len veľmi limitovanú kapacitu. Zvyšovanie platov je pekné a pre udržanie personálu nevyhnutné, ale s kvalitou to nepohne.

Odstavenie lobistov je kľúčové. Lobistom, vrátane tých náboženských, totiž aktuálny stav vyhovuje a ak dostanú príležitosť, zablokujú alebo sabotujú zmeny. Druhou veľkou prekážkou je zaháľanie. Tak sme sa predsa dostali tam, kde sme. Preto sú ambicióznosť, ročný inovačný cyklus a spätná väzba medzi prvými bodmi. Pointa je inštitucionalizovať neustály, rýchly a všestranný pokrok.